Vo Vranove som uzrel svetlo sveta

...a bolo to v roku 1966. „Na Kopci“, kde sa v pôrodnici predo mnou, aj po mne narodilo mnoho Vranovčanov.  V meste mojich starých rodičov (Velikých) a mojich rodičov, som sa narodil ako tretie dieťa v rodine, ako tretí chlapec. Na Sídlisku I, v štvorbytovke doteraz stojacej presne oproti tržnici,  som pod dozorom o šesť rokov staršieho brata Jaroslava, a o rok staršieho Ondra spoznával hry, kamarátov, aj rozbité kolená. Na Sídlisku I sa žilo naozaj rodinne. Každý každého poznal, a dodnes keď tadiaľto chodím, vynárajú sa krásne spomienky.

Materská škôlka na ul. Janka Kráľa je dnes sídlom Základnej umeleckej školy, ale v čase môjho detstva aj zdroj hier, kamarátstiev až dodnes, získaných návykov a vedomostí. Ale aj spomienok, ako sa mi tam popoludní nechcelo spávať. S príchodom na základnú školu (najprv na Sídlisku II a po troch rokoch na  Sídlisku Juh) sme sa presťahovali do rodinného domu na neďalekú Ondavskú ulicu.

Otec pracujúci v Pórobetóne a mamka v Bukóze tak po rokoch postavili dom. Tak ako mnohí iní – svojpomocne,  s pomocou rodiny a známych, pomaly, ale podľa svojich predstáv. Základná škola je naozaj základom. Zvlášť, ak má človek šťastie na dobrých učiteľov. Ja som to šťastie, mal a dodnes, keď ich stretnem, ich s úctou pozdravím, a ak sa dá, prehodím s nimi slovko dve. Aj keď paradoxne, počas každého z tých deviatich rokov základnej školy som mal iného triedneho učiteľa. Ale meno každého z nich si stále pamätám.

Zvolenské štúdiá

Stredoškolské štúdium som začal vo Zvolene. 15-ročný chlapec, 300 kilometrov od domova, odkázaný sám na seba. Domov raz za dva tri týždne. Nič lepšie sa mi nemohlo stať – vybudovanie si pocitu zodpovednosti sám za seba, naučil som sa riešiť problémy bez pomoci iných. Zmyslu fair-play, či zodpovednosti za kolektív ma naučili aj športy, ktorým som sa aktívne venoval – volejbal a karate.

Po úspešnej maturite som vo Zvolene pokračoval ďalej v štúdiu na Vysokej škole lesníckej a drevárskej. Popri štúdiu som sa aktívne venoval nielen športu, ale aj iným koníčkom – hrával a spieval som v rockovej kapele, moderoval podujatia, hrával divadlo. Ako čerstvý drevársky inžinier som v roku 1989 opúšťal Zvolen a vracal sa domov. Na chvíľku, lebo už v októbri som narukoval na základnú vojenskú službu do Žatca a Terezína v Čechách.

Práca

Krátko pred vojenskou službou som nastúpil pracovať do Bukózy, kde som sa po „vojenčine“ vrátil. Napriek vysokoškolskému titulu som na Nábytkárni nastúpil ako robotník a necelý rok som pracoval na mnohých zariadeniach tak, aby som zvládol technológiu, mechanizmy aj normy. Až potom som sa stal technológom a napokon aj riaditeľom prevádzky Lepených veľkoplošných dosák, kde som riadil 120 zamestnancov. Keďže predtým som si vlastnoručne vyskúšal prácu na každom stroji, poznal som ich do skrutky, nik mi už nedokázal povedať „takto sa to nedá“......  Tu som naozaj získal manažérske aj obchodné zručnosti, vrátane práce s veľkým kolektívom ľudí. V Bukóze som pracoval necelé 4 roky. Ťahalo ma to však k práci s mladými ľuďmi.

Preto som na konci roku 1994 reagoval na výberové konanie na post zástupcu riaditeľa pre výchovu mimo vyučovania v SOU papierenskom, neskôr SOŠ drevárskej. Aj sa na tom konkurze trochu čudovali, že z pomerne významnej manažérskej pozície  v Bukóze odchádzam „len na učilište“. Ale ja som vedel, že robím dobre. Práca s mladými ľuďmi ma napĺňala.

Stredoškolský Rocklet klub

Bol to môj prvý veľký verejný projekt. Už pri spomínanom výberovom konaní som sľúbil, že ho zrealizujem. Bol to vôbec prvý mládežnícky stredoškolský klub na Slovensku po „nežnej revolúcii“. Jeho krst bol 18. marca 1993, keď ho uviedol do života šéf agentúry Rocklet a Prezident Miss Slovensko Jozef Oklamčák so šarmantnou speváčkou Marcelou Molnárovou.  Keďže v danom období vo Vranove bolo kultúrne vákuum – neexistoval ešte Mestský dom kultúry a spoločnosť Warano už skončila, Rocklet klub začal suplovať organizáciu kultúrnych podujatí nielen pre mladých študentov. A tak vznikli nielen malé klubové podujatia, ale aj veľké zábavné programy: niekoľko ročníkov podujatia Vranovský kľúč, benefičný Dúhový most, Auto-moto-show, Plažák na námestí, Videostop po študentsky, koncerty skupín TEAM, No Name, spolupracovali sme pri podujatiach Vranovský zvonček, Správne dievča, Challenge day.

Vďaka týmto podujatiam sme nemali vo Vranove kultúrne vákuum, ale naopak, vyšvihli sme sa aktivitami nad ostatné okresné mestá v okolí. Privítali sme vo Vranove množstvo skvelých osobností –  hercov M. Dočolomanského, L. Chudíka, J. Pántika, B. Turzonovovú, Š. Skrúcaného, M. Nogu, S. Dančiaka, M. Zednikoviča, I. Krivosudského, spevákov N. Urbánkovú, P. Hammela, P. Haberu, I. Maigu, M. Palondera, M.Molnárovú, B. Dubasovú, D. Grúňa, O. Weittera, športovcov J. Pribilinca, M. Martikána, G. Broskovej, J. Diňu, R. Ljubarského a mnoho ďalších. Bol to veľmi úspešný a mnohoročný projekt. Stál som aj pri rozbehu činnosti Mestského domu kultúry. To všetko vo svojom voľnom čase.

A zasa práca...

Tentokrát už na poste riaditeľa školy. Po dvanástich rokoch na poste zástupcu som prevzal v r. 2005 zodpovednosť  za chod a riadenie SOŠ drevárskej.  Hneď po nástupe som musel riešiť výrazné ozdravné ekonomické kroky. Ak by som ich neriešil, o pár mesiacov by škola bola vo výrazných existenčných problémoch. Bolo to zložité a ťažké obdobie, skutočná výzva. A ja výzvy prijímam. Zároveň bolo potrebné zmeniť aj imidž školy, aby bola verejnosťou vnímaná, ako pokroková vzdelávacia inštitúcia. Zaviedli sme nové, moderné študijné odbory. Zapojili sme sa do mnohých národných,  aj medzinárodných projektov.

V rámci súťaží SOČ sme na celoslovenských kolách pravidelne obsadzovali medailové priečky, dokonca naši žiaci súťažili aj na medzinárodných súťažiach v Nemecku, Írsku a Belgicku.  Získali sme oprávnenia pre vydávanie certifikátov ECDL, Cisco Academy, máme vlastnú zváračskú školu, kde školíme a vydávame oprávnenia pre všetky druhy zvárania, vrátane zvárania plastov. Vďaka dobrým osobným vzťahom so zástupcami Drevárskej fakulty Technickej univerzity vo Zvolene vzniklo na našej pôde jej konzultačné detašované pracovisko.

V posledných rokoch sme úspešní v medzinárodných projektoch Leonardo da Vinci a Erasmus +. Vďaka tomu naši študenti, ale aj pedagógovia mali možnosť vymeniť si skúsenosti a navštívili Taliansko, Švédsko, Turecko, Nemecko, Porugalsko, Grécko, Maltu, Fínsko, Poľsko, Nórsko....   Vymysleli sme nový a úspešný typ podujatia „Deň remesiel“ SOŠD, ktorého päť uskutočnených ročníkov prinieslo pozitívne ohlasy nielen verejnosti, ale aj celoslovenských médií. Získali sme významné ocenenie Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory „Za rozvoj slovenskej ekonomiky“, aj ocenenie Slovenského olympijského výboru.

Výrobky, kreativitu a zručnosť našich žiakov sme prezentovali nielen na veľtrhu „Mladý tvorca“ v Nitre, ale aj na samostatnej výstave v reprezentatívnych priestoroch Úradu vlády SR v Bratislave v r. 2012. V roku 2013 sme vystavovali priamo v sídle Európskej komisie v Bruseli a punc tejto výstave svojou účasťou dodal vtedajší predseda vlády SR R. Fico a podpredseda Európskej komisie M. Šefčovič. A dostali sme sa aj za oceán, keď sme vystavovali v dvoch kanadských mestách – na veľvyslanectve SR v Ottawe a následne v Toronte. V roku 2016 sme reprezentovali na výstave EXPO v poľskom Krakowe.

Úspešní sme boli aj  v tvorbe projektov pre čerpanie eurofondov. Od takzvaných „mäkkých  projektov“, až po súčasný veľký úspešný projekt IROP „Zvyšovanie počtu žiakov SOŠD na odbornom vzdelávaní“, kde sme získali viac ako 824 tisíc eur na stavebné úpravy dielní a na výmenu zastaralých výrobných technologických zariadení v strojárskych dielňach školy za moderné CNC stroje a zariadenia.

Ďalšie spoločenské aktivity – šport

Okrem kultúry som mal vždy blízko aj k športu. Nielen ako bývalý aktívnejší športovec, no neskôr aj ako organizátor, moderátor, hlásateľ, či funkcionár. Po príchode na SOU Papierenské som sa popri trénerskej legende L. Klepákovi na nejaký čas stal aj druhým trénerom dorastencov volejbalového klubu TJ Sokol SOUP v najvyššej dorasteneckej lige. Dlhé roky ma bolo počuť z ampliónov vranovského futbalu komentovať účinkovanie našich futbalistov od vtedajšej štvrtej ligy, až po druhú najvyššiu ligu Slovenska. A hlásil som aj zápasy reprezentačných výberov SR do 21 rokov a 16 rokov, finále Slovenského pohára, či exhibičné zápasy. Aj preto po čase mi nebolo ľahostajné, keď hlavný sponzor vranovského klubu pre ekonomické (a možno aj iné problémy) odstúpil od podpory klubu a vranovský futbal ostal na rázcestí. Vtedy som už bol prvé obdobie poslancom a zástupcom primátora. Mesto vtedy prevzalo futbal pod svoje krídla a aj keď som nemal veľa voľného času, na krátky čas som prevzal riadenie klubu práve v tej zložitej situácii, neskôr som prezidentovanie prenechal MUDr. Mražikovi.

Vranovský kotol – tak nazývali vranovské publikum v mestskej telocvični pri ligových zápasoch v boxe. Aj box sa stal na pár rokov súčasťou môjho života. Najprv za mikrofónom, keď úžasné výsledky našich borcov, ale hlavne atmosféra vriaceho kotla vranovských fanúšikov naháňali strach a rešpekt boxerom zo Slovenska aj Čiech v rámci spoločnej Interligy. To neboli len športové zápasy, ale zakaždým aj riadna show. A réžia a mikrofón boli na mne. Neskôr však aj organizačné zabezpečenie. A tak som pár rokov pôsobil aj ako manažér nášho športového klubu boxu.

Kultúrne podujatia a osobnosti

Ako som už spomínal, už na vysokej škole som organizoval, režíroval a moderoval rôzne kultúrne podujatia. Dar od Boha – čistý mikrofonický hlas, podporený širokou slovnou zásobou (vďaka obrovskému množstvu kníh, ktoré som v mladosti prečítal), mi dali predpoklady a odvahu venovať sa aj tejto činnosti. Tam som získaval aj prvé skúsenosti s organizáciou podujatí. A tam som získaval aj prvé kontakty a priateľstvá s osobnosťami kultúry a športu, ktoré som neskôr využil vo Vranove pri organizovaní podujatí stredoškolského klubu Rocklet, ale aj mimo neho. Pomáhal som pri organizovaní besied s hercami v rámci zábavných, aj literárnych večerov v Florida klub. Úžasné bolo stretnutie s maestrom Ladislavom Chudíkom, skúsenou hereckou osobnosťou, ktorá v nedivadelnom prostredí odrazu moderátorsky potrebovala pomôcť. Pán Chudík mal odrazu obrovskú trému (nikdy by som to nebol predpokladal), tak som ho pokojne previedol besedou a na konci mi v súkromí poďakoval za perfektný výkon. Bola to obrovská česť a uznanie pre mňa. Pekné programy boli aj s hereckými legendami Božidarou Turzonovovou, Júliusom Pántikom, či Ivanom Krivosudským.

Samostatnou kapitolou s následným veľkým kamarátstvom bolo stretnutie s Miškom Dočolomanským. Keď sme spolu so Združením na pomoc ľuďom s mentálnym postihnutím organizovali benefičné podujatie Dúhový most, oslovili sme aj túto hereckú legendu. V jednu sobotu sa malo toto podujatie uskutočniť, ale už v utorok bol pán Dočolomanský vo vranovskom kulturáku. Prišiel som za ním, myslel som, že si len cestou z nejakého vystúpenia prišiel pozrieť miesto činu. Ale pravdou bolo to, že on prišiel na vystúpenie. Pomýlil si termín, dokonca aj zrušil v Bratislave predstavenie Na skle maľované, aby tu mohol byť. Len .... prešiel 500 km tu a 500 km späť zbytočne, lebo prišiel o štyri dni skôr. Neveril som, že v sobotu ešte príde. Ale prišiel, dokonca sa potešil, že sme museli pridať pre veľký záujem ešte jedno predstavenie v tento deň a celé tie hodiny zabával všetkých na pódiu, v publiku, aj v zákulisí. A nevzal ani halier, ani na benzín. Lebo prišiel pomôcť mentálne postihnutým deťom. Očarilo ma to a Miškovi som to vrátil pozvaním na mnoho ďalších, už honorovaných podujatí, Za tie roky sme sa stali skutočnými kamarátmi, často sme si prezvonili. Dvakrát dokonca v našich školských dielňach nakrúcal reláciu pre kutilov „Urob si sám“. Škoda že časom ochorel a neskôr nás navždy opustil. Škoda tak veľkej osobnosti, škoda tak dobrého človeka.

Sobášiť je radosť

Poslanecké aktivity mi priniesli aj jednu z milých povinností. Počas celých období som mal možnosť byť ako sobášiaci na občianskych svadobných obradoch uzatváraných pred matrikárkami. Od maličkých až po veľké svadby, v zime či v lete, ročne pripadlo na mňa minimálne 30 obradov. A verte, je to radosť a sviatok aj pre mňa. Prežívam tie chvíle a emócie spolu s prítomnými. Spomínam na svoju svadbu, aj v kostole, aj „na úrade“, na svadby mojich priateľov, vcítim sa do pocitov rodičov poznačených radosťou, ale aj trošku smútkom, že ich dieťa ide vlastnou cestou, smiechom a radosťou svadobčanov. Je radosť sobášiť a napriek tomu, že som takto zosobášil za tie roky už viac ako 400 párov, každý sobáš prežívam s pozitívnymi emóciami nanovo. A snažím sa, aby som všetkým prítomným k radosti slávnostným spôsobom prispel aj ja. Lebo sobášiť je radosť.

Rodina

Rodina vždy bola a je pre mňa dôležitá. Aj vďaka mojim láskavým a dnes už bohužiaľ nebohým rodičom, ktorí mi cit pre silné rodinné puto vštepovali od malička. Stále ešte doznieva strata mamky, s ktorou som sa naposledy rozlúčil pred niečo vyše rokom. Traja chlapci, traja synovia, ktorí ako Svätoplukovi synovia vždy držali spolu. Prvú stratu som pocítil ako 20-ročný, keď môj o šesť rokov starší brat Jaro podľahol zákernej chorobe. Aj preto som dnes na všetko, čo ohrozuje zdravie mojich blízkych mimoriadne citlivý. Aj na životné prostredie v našom meste. Ale späť k rodine. V roku 1991 som si vzal za manželku o dva roky mladšiu spolužiačku z vysokej školy Vierku, samozrejme, obaja sme už vtedy mali po škole. V roku 1992 a potom v roku 1994 sa nám narodili naše deti – syn Martin a dcéra Katka.

Aj im sme spoločne vštepovali základné hodnoty, o ktorých verím, že ich budú sprevádzať celý život. Vieru, zmysel pre spravodlivosť, česť, úctu k ostatným, pracovitosť, zodpovednosť. Dnes po stredoškolských a vysokoškolských štúdiách obaja pracujú – Martin ako informatik v Brne, Katka vo Zvolene. A aj preto chcem vytvoriť všetky podmienky vo Vranove preto, aby sa sem mohli vrátiť. A nielen oni, ale všetci mladí ľudia, ktorí pracujú mimo Vranova. Chce to však vytvorenie dobrých pracovných miest, podmienok pre život mladých rodín, od bývania, cez ihriská, športoviská, zeleň až po dobrú kultúru a záujmovú činnosť. Všetko sa dá, vidíme to v iných mestách. A návrat detí domov je tou najlepšou a najsilnejšou motiváciou pre vytvorenie takýchto podmienok.

Príroda

Aj keď som „mestský chlapec“ k prírode mám blízko. Je pravdou, že do lesa vstupujem vždy s rešpektom, ale aj s obdivom nad tým nádherným umeleckým dielom. Milujem naše Tatry, ale aj údolia v nížinách. Vždy sa kochám na jeseň krásnymi farebnými lesmi, keď prechádzam autom na Donovaly. Vtedy mám vždy chuť vybehnúť a vhupnúť do lesa. Nie som vášnivým turistom, ale ak sa dá a som blízko turistického chodníka, idem sa poprechádzať. Trošku som limitovaný operovaným kolenom z volejbalu (čo prinieslo aj kilá navyše), ale aj to je spôsob, ako sa ich zbaviť, ale hlavne, ako učesať a vytriediť myšlienky. Skúšal som to aj na bicykli, ale tam mám veľký rešpekt aj pred cestami plných dopravy, aj pred horskými cestičkami. Moja švagriná v Trenčíne tak totiž utrpela vážny úraz a operáciu hlavy s doživotnými následkami. Dodnes nevie, čo ju zmietlo z cesty, našťastie ju našli náhodou v bezvedomí v priekope. Zrejme tlaková vlna z kamióna.

Preto chcem naozaj dobre vybudované cyklotrasy cez Vranov s napojením na ďalšie cyklotrasy. A v zdravom prostredí. Aj na to som citlivý. Sme v trojuholníku s vážne narušenou ekológiou. Mám osobnú, veľmi blízku rodinnú tragickú skúsenosť s úmrtím mladého brata na vážnu chorobu. Takýchto rodín je tu v našom okolí veľmi veľa. Dcéra Katka mala a má problém so štítnou žľazou a srdiečkom. Preto som veľmi rázne zabojoval, keď som zistil, ako sme boli zavádzaní s tzv. plazmovým spaľovaním, plánovaným pre blízky priemyselný park, ktoré sme v dobrej viere najprv schválili. Až neskôr sa odrazu objavila informácia o spaľovaní (nech sa to nazve akokoľvek) 17 druhov nebezpečných látok. Preto sme iniciovali petíciu napriek snahe vedenia mesta a vetu primátora, aby sme tento „biznis“ zastavili. Kvôli svedomiu nás a našich detí.

Skúsenosti s komunálnou politikou

Do komunálnej politiky som vhupol rovnými nohami. Vzhľadom na to, že vďaka mojim spoločenským aktivitám som bol vo Vranove známou osobou, bol som v roku 2002 oslovený, či by som nechcel ovplyvňovať život v meste reálne svojimi rozhodnutiami. Bol som 36-ročný, na politiku pomerne mladý človek, a tak som dravo povedal : dobre – ale rovno ako kandidát na primátora mesta. Bez skúsenosti s politikou, ale s veľkou energiou, chuťou a čistým kreditom. Vo volebnom súboji s vtedajším primátorom Muškom, jeho zástupcom Lešom a zamestnankyňou MsÚ Ungrádyovou som vtedy skončil na druhom mieste. Vyhral Tomáš Lešo. Ja som sa na štyri roky stal poslancom a zároveň zástupcom primátora. Tu som získaval cenné skúsenosti s verejnou správou a komunálnou politikou. Tie štyri roky som bol spojivom medzi zastupiteľským zborom a primátorom. Nech sa aj po rokoch vyčíta exprimátorovi Lešovi čokoľvek, navonok prejavoval poslancom patričnú úctu a vzťah v tom prvom období medzi ním a zastupiteľstvom bol naozaj dobrý. Bolo to poznať aj na výsledkoch. Aj ďalšie obdobie som kandidoval za poslanca, nie za primátora. A tak ako v prvých, tak aj v druhých a potom v následných ďalších dvoch voľbách som ako poslanec získal najviac hlasov spomedzi celého zastupiteľstva. Veľmi si to vážim – pre mňa to znamená, že som dôveru ľudí nesklamal. V druhom období ako nezávislý poslanec, keď už som nebol zástupcom primátora, zaznamenal som tendencie neinformovať poslancov o všetkom, mnohé dodatky k zmluvám sme ani nevideli a nepoznali, prvýkrát sa prejavovala tendencia „čo dobré, to primátor, čo zlé, to poslanci..."

Preto som v roku 2010 kandidoval po druhýkrát za primátora. Sedem kandidátov bolo pomerne vysoké číslo a vedel som, že hlasy sa môžu rozdrobiť. Taktiež som vedel, že ja a Igor Čačko máme voličov, ktorí sa budú rozhodovať medzi nami dvoma, čím dáme priestor tretiemu silnému kandidátovi. No kampaň už bola rozbehnutá a mrzelo ma to, že už ani jeden z nás necúvol, ja som však mal lepšie predpoklady úspechu. Moje predpoklady sa potvrdili. Vyhral Ragan, ja som skončil druhý , Igor Čačko tretí. Začalo teda obdobie primátorovania Jána Ragana. A od začiatku to medzi ním a poslaneckým zborom škrípalo. Kreovanie orgánov mesta, nervózne zasadnutia a spolupráca na mŕtvom bode. A vyjadrenia, že je všetko po primátorovi Lešovi zlé, netrvali len rok, ale celé štyri roky. Ale na to sa predsa tak dlho nedá vyhovárať. Žiadne hmatateľné výsledky, len konštatovanie stabilizácie ekonomiky. To bolo aj v tomto volebnom období – v rokoch 2014 až 2018. Len už ostrieľanejší primátor prestal posúvať informácie nám poslancom. Mnohé rozhodnutia schované v širokých položkách rozpočtu najradšej robil sám, materiály na zasadnutia boli mnohokrát neúplné a často aj nekvalitné. Dovolím si povedať, že v mnohých prípadoch aj zavádzajúce. Všetko smerovalo len k poslednému roku. Napríklad, ak by som ako predseda klubu nezávislých poslancov spolu s predsedom klubu Smer Lukičom neprišiel za ním pred dvoma rokmi s tým, že ponuka na dostavbu zimného štadiónu je reálna už v tom období, tak by tá dostavba bola smerovaná až do súčasného obdobia. Tak, ako vidíme neskutočnú aktivitu v celom meste teraz. Vtedy sme mu povedali, že ak to neposunie na zastupiteľstvo, tak to zastupiteľstvo zvoláme sami. Vedeli sme, že vôľa investora nemusí byť tak trpezlivá...

A to sme už v súčasnom období....  Ponúkam svoju úprimnú snahu posunúť naše mesto vyššie. Vranov nie je iba centrum mesta. A Vranov nie sú iba dlažby, chodníky. Sú to predovšetkým ľudia. Ich každodenné problémy a potreby. Mrzí ma, že sa vytratil spoločný duch mesta, spolupatričnosť a hrdosť ľudí na svoje mesto. Mrzí ma, že spolupráca primátora s poslancami, ktorí zastupujú občanov nie je na patričnej a dôstojnej úrovni. A viem, že z pozície poslanca už viac ovplyvniť nedokážem. Aj preto už za poslanca nekandidujem. Ponúkam celú svoju energiu, optimálny vek, aj skúsenosti. Nikdy som nekonal nečestne, angažoval som sa spoločensky v mnohých oblastiach.

Opäť nastáva situácia s pomerne vysokým počtom primátorských kandidátov. Nebezpečie rozdrobenia hlasov. Preto je dôležité zvýšiť počet ľudí prichádzajúcich k voľbám. A sústrediť sa na protikandidáta, ktorý má najväčšiu šancu uspieť a dosiahnuť tú zmenu. Nechcem, aby to vyznelo neskromne, ale cítim a prieskumy to potvrdzujú, že mám šancu uspieť. Môžem len sľúbiť, že voličov nikdy nesklamem. A Vranov to pozitívne pocíti. Ak tomu tak nebude a Vranov ostane pri súčasnom vedení, ja už asistovať ako poslanec nemienim a moja snaha vložiť celé úsilie do pozdvihnutie Vranova , spolu s účinkovaním v komunálnej politike, skončí.  Ale verím, že tú šancu a dôveru dostanem. Vranov a ľudia v ňom si zaslúžia viac než doposiaľ majú...